Spoločnosť pre sociálnu integráciu v SR

V Čistom dni vládne strach - hovorí psychologička z Ústredia práce K. Hatráková

V Čistom dni vládne strach - hovorí psychologička z Ústredia práce K. Hatráková

Rozhovor s Katarínou Hatrákovou, psychologičkou na Ústredí práce, ktorá pred rokom robila dlhodobú kontrolu v Čistom dni, kde zistila vážne problémy.

 

Po tom, čo minister práce a sociálnych vecí Ján Richter rozhodol, že napriek odporučeniu Akreditačnej komisie ministerstva ponechá resocializačnému zariadeniu akreditáciu, už na protest odstúpili dvaja členovia komisie.

Teraz prichádza z prostredia štátnych inštitúcií ešte vážnejšie svedectvo: psychologička Katarína Hatráková je zamestnaná na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, a to na oddelení Referátov poradensko-psychologických služieb. Minulý rok o takomto čase z poverenia Ústredia práce skúmala pomery v Čistom dni a dospela k záveru, že toto zariadenie je zlým prostredím pre zverené deti a funguje v rozpore so zmluvou. Svoju minuloročnú skúsenosť z Čistého dňa zverejňuje prvýkrát pre Postoj.

Prečo ste začali preverovať zariadenie Čistý deň?

V decembri roku 2015 nás oslovil odbor kontroly na ministerstve práce a sociálnych vecí. Na ministerstvo prišiel totiž podnet, ktorý bol posunutý ústrediu. Resocializačné zariadenia ako Čistý deň spadajú pod Odbor výkonu opatrení, no ten v tom čase nezamestnával žiadneho psychológa, ktorý by metodicky viedol resocializačné zariadenia a detské domovy. Preto som bola oslovená aj ja.

Čo ste mali skúmať?

Čistý deň má podpísanú zmluvu s Ústredím práce, na základe ktorej v rámci výkonu svojej služby musí poskytovať aj psychologickú starostlivosť. Z toho vyplývalo, že bolo treba kontrolovať aj psychológa, ktorý tam mal pracovať.

Hovorili ste, že o kontrolu ste boli požiadaná na základe istého podnetu, o čo presne išlo?

Primárne sme ho dostali od rodičov Natálie (ide o Natáliu, ktorej kauza odštartovala blogom poslankyne Natálie Blahovej – pozn. red), podľa ktorých tam prišlo k sexuálnemu zneužívaniu s tým, že pravdepodobne nešlo o ojedinelý prípad.

Teda ste mali preveriť aj tieto prípady zneužitia?

Ako kontrolná skupina sme mali preveriť fungovanie resocializačného zariadenia v rámci zmluvných podmienok.

Čo ste zistili?

To, čo ma v prvom momente zarazilo najviac, bol spôsob komunikácie. Mohli sme komunikovať len s vedením Čistého dňa, pričom bol problém dostať sa k akýmkoľvek zamestnancom. Niekoľko týždňov trvalo, kým som si s vedením vykomunikovala, že by som ako psychologička potrebovala hovoriť s ich psychológom.

V žiadnom spise klienta sa totiž nenachádzala správa od psychológa, čo je dané zákonom.

Čo by mala taká správa obsahovať?

Vstupné vyšetrenie od psychológa, ako aj proces, čo sa so zvereným dieťaťom deje ďalej. Treba si uvedomiť, že deti z resocializačných zariadení, ktoré by mali mať drogovú históriu, prešli neraz aj týraním, zanedbaním.

Preto je potrebné vedieť, v akom stave prišli a ako prebieha poradenský či terapeutický proces. Nič z toho sa tam však nenachádzalo.

Bolo len naznačené, že všetky deti absolvovali obrovské množstvo terapeutických intervencií, pričom mi bolo hneď jasné, že také niečo nie je v kompetencii ani možnostiach zariadenia, na to by museli mať tím psychológov.

Boli tam teda vážne formálne nedostatky. Skúmali ste, čo sa dialo v realite?

V intenciách poverenia to bolo problematické.

Naznačujete, že zo strany vašich nadriadených išlo o to, aby ste na základe podnetu urobili len formálnu kontrolu a nešli viac pod povrch?

(Ticho.) Presne tak.

Dokedy ste preverovali Čistý deň?

Kontrolu sme začali koncom roka 2015 a pokračovali sme prvé mesiace roku 2016.

Za ten čas ste sa nerozprávali so žiadnym psychológom z Čistého dňa?

Na opakovanú výzvu som napokon dostala možnosť hovoriť s pani psychologičkou, ktorá tam v časti kontrolovaného obdobia pracovala. Lenže som s ňou nemala možnosť hovoriť medzi štyrmi očami.

V prítomnosti koho ste s ňou hovorili?

V prítomnosti riaditeľa Čistého dňa Petra Tománka.

Teda ste nadobudli pocit, že s ňou nemôžete viesť slobodný rozhovor?

Áno. Ten strach, ktorý som tam cítila kdesi vo vzduchu už od začiatku, bol v tomto rozhovore so psychologičkou priam zhmotnený.

Mala strach z vedenia centra?

Áno.

V Čistom dni vládne strach?

Áno.

Dôvod?

To sa možno len domnievať. Ale prečo sa ľudia boja? Bojíte sa tam, kde je hierarchia, bojíte sa, ak nemáte čisté svedomie, trpíte pocitom viny alebo ak ten, koho sa bojíte, môže byť pre vás v istom zmysle nebezpečný. O tom všetkom sa môžeme len dohadovať, ten strach tam bol však evidentný.

Keď ste sa tým zariadením prechádzali, cítili ste...

... ja som sa tam nemohla prechádzať...

Prečo?

To bola tiež moja otázka, prečo sa tam nemôžem normálne prejsť.

Kto vám to zakázal?

Vedenie.

S akým odôvodnením?

Že je tam predsa vhodný priestor, kde sa môžeme rozprávať.

Takže ste hovorili stále len s pánom Tománkom a pani Tománkovou?

Áno. Viete, išlo celkovo o ich gestá, mimiku a atmosféru, ktorá tam vládne. Z toho všetkého bolo pre mňa zrejmé, že tam niečo nie je v poriadku.
 

S obomi ste sa rozprávali dlhé hodiny, čo vám z tých rozhovorov vyplynulo?

(Ticho.) Cítila som, že mnou manipulujú. Boli to podprahové momenty, v ktorých som vnímala, že to vedú ako veľkú hru a vy ako kontrolór sa môžete stať súčasťou tej hry len na onom centimetri štvorcovom, ktorý vám vyčlenia. Ale vyjsť von je už nebezpečné.

S klientmi, zverenými deťmi, ste sa teda po celý čas nemohli rozprávať?

Nie, nemohla.

Ani na to ste nemali poverenie od vášho úradu?

To bolo práve to, čo nebolo jednoznačné. Právny názor zo strany nadriadených na úrade bol najprv taký, že sa môžeme rozprávať, lenže tento názor sa neskôr zmenil.

Prečo?

To nemôžem komentovať.

Neprotestovali ste proti tomu? Veď v tom podnete išlo o preverenie podozrení zo zneužívania detí.

Po tých mesiacoch kontrol som sama dospela k názoru, že by nebolo dobré hovoriť s deťmi, pretože by sme sa od nich nič relevantné nedozvedeli. Na základe toho, čo som v tom zariadení zažívala, som predpokladala, že by boli deti vystavené tlaku, a to som nechcela.

Hovoríte, že ste mali z Čistého dňa zlý pocit, súčasne ste zistili, že fungovanie zariadenia je minimálne sčasti v rozpore so zmluvou a zákonom. Čo sa teda dialo po ukončení vašich kontrol?

Záverom kontroly bolo, že Čistý deň nenapĺňa zmluvu, ktorú má s Ústredím práce a na základe ktorej majú deti prechádzať resocializačným procesom a jeho súčasťou má byť aj práca so psychológom, teda terapeutický a poradenský proces.

Čistý deň nevedel dokázať, že zamestnával riadneho psychológa, respektíve že sa tento proces vykonáva. Odporučili sme preto, aby Akreditačná komisia zvážila, či ponechá akreditáciu zariadeniu, ktoré neplní zmluvné podmienky.

Kedy ste to odporučili?

V máji, keď bol odovzdaný protokol.

Potom však prišiel september a blog Natálie Blahovej, kvôli ktorému bola zrazu z Čistého dňa hlavná verejná téma. Čo sa dialo ďalej?

Ešte sa vrátim na začiatok leta. Dúfala som, že akreditačná komisia čoskoro zasadne a ešte v lete rozhodne. Keďže ma tento prípad zaujal, osobne som ešte komunikovala s ľuďmi, aby som si lepšie vyskladala mozaiku, čo sa v tom zariadení vlastne deje.

Stretla som sa i s viacerými bývalými zamestnancami aj bývalými klientmi Čistého dňa, z ktorých každý jeden – ale doslova každý jeden – povedal, že o tom nič viac už nechce počuť ani vedieť a nikdy k tomu nič nezverejní. Mozaika sa teda postupne vyskladala.

Aký bol výsledný obraz?

Že situácia je zlá a že moje pocity z komunikácie s vedením centra ma vôbec neklamali. Sama som sa pýtala, čo sa s tým dá robiť, keďže u nás sa v tejto sfére vždy veľa narozpráva, ale len málo sa urobí.

U nás je ťažké posunúť niečo, čo vnímame ako problematické, zaťažujúce a amortizujúce pre klientov, do roviny, ktorá je zdravá. Je takisto ťažké o tom komunikovať, pretože poriadne nemáte s kým. Navyše, pohybujeme sa na úrovni noriem a metodických pokynov, ktoré sú také vágne, že sa do nich zmestí veľmi veľa vecí.

Keby v tomto prípade neprišiel blog poslankyne Blahovej, zrejme by si Čistý deň žil ďalej svojím dovtedajším životom.

Teda akreditačná komisia by zasadla, ale nechala by zariadenie na pokoji?

Myslím, že by ho ponechali, stalo by sa to potichu, tak to predpokladám zo skúseností aj z iných zariadení, v ktorých sa v minulosti vyskytol problém. Nikto u nás nechce vŕtať do systému, pretože nie je žiadne B. Nikto totiž nevie povedať, že ak zrušíme zariadenie a možno ešte ďalšie, ktoré nevyhovuje zákonu ani štandardom, čo bude ďalej. Takže je v tom aj strach z následkov.

Po Blahovej blogu prepukol škandál, ministerstvo a Ústredie práce sa vtedy tvárili, že už dlhšie o nejakom probléme vedeli. Ale až dosiaľ sme netušili o závažnosti vašej kontroly. Aká bola reakcia u vašich nadriadených, keď sa všetko prevalilo? Vaša správa bola predsa na stole, všetci sa mohli tváriť, že úrady vďaka úradnej kontrole už na problémy prišli v celej ich šírke a idú to rázne riešiť. Čo sa teda dialo vnútri?

Ani toto nemôžem celkom komentovať, ale bola istá panika.

Akreditačná komisia ministerstva však v tom čase navrhla zobrať zariadeniu akreditáciu. Bolo to len pod tlakom médií?

Myslím, že sa to stalo aj kvôli tomu, že členovia akreditačnej komisie sa už cítili slobodnejšie.
 


Lenže minister Ján Richter pred pár týždňami rozhodol, že napriek tomu odporučeniu komisie ponechá Čistému dňu akreditáciu. Prečo?

To isté sa pýtam aj ja. Mne sa však zdá, že je to taká veľká hra, že bude trvať ešte dlhšie, kým jej celkom porozumieme.

Dvaja členovia sa na protest proti Richterovmu rozhodnutiu vzdali členstva v komisii, čo na to hovoríte?

Plne ich podporujem. Bolo by dobré, keby sa tak zachovali aj ďalší členovia komisie.

Pozrime sa aj na druhú stranu tohto príbehu. Čo ste si mysleli o blogu poslankyne Blahovej?

Tento, ale nielen tento blog pani poslankyne, ktorá volí takýto spôsob riešenia problému, nepovažujem za šťastný. Vždy je výsledkom, že vznikne trojdňová hystéria, máme pocit moci, že ideme niečo riešiť, ale v skutočnosti kĺžeme po povrchu.

Problém sa neposunie, nevyrieši, ostane to len na úrovni mediálnej kampane. Kým odborníci aj novinári nepochopia, že ten celý systém je zhnitý a zlyháva na ľudskom faktore, o čom treba hovoriť v celej pravdivosti, takéto blogy a hystéria nič nezmenia. Je tu veľa iných príbehov, o ktorých nič nevieme. Navyše, zdá sa mi, že tí skutočne poškodení sú teraz poškodení ešte viac než pred medializáciou.

Videli ste aj do samotného a toľko medializovaného prípadu Natálie?

Áno, videli sme však len spis klienta.

Čo sa podľa vás stalo?

Myslím, že podnet rodičov bol do veľkej miery pravdivý, ale netvrdím, že absolútne. K nejakej forme násilia, rozhodne nielen sexuálneho, tam však došlo.

Vravíte, že systém sociálnoprávnej ochrany detí je od základu zlý. Čo to znamená?

Chýba mu záujem zo strany ľudí, ktorí sú v ňom zaangažovaní, mám na mysli sociálnych pracovníkov, psychológov, rodinných asistentov, ale i sudcov a policajtov, ktorí na ňom participujú sekundárne. To nie je čosi, čo sa môže človek naučiť, to treba mať v sebe.

Potom je tu aj ten druhý schodík, ktorým je vzdelanie. No mnohé vysoké školy absolútne degradovali štúdium sociálnej práce, práva a psychológie.

Výsledkom je, že ľudia idú do praxe, mnohí bez skutočného záujmu aj bez náležitého vzdelania, čo je hrozná kombinácia. Samozrejme, sú tu aj takí, čo majú oboje, týchto ľudí je však v systéme menšina.

Ďalším problémom je štruktúra – na jednej strane sú tu metodické pokyny a nariadenia, pri ktorých až život ukázal, že nekorešpondujú s realitou, no nijako sa to nemenilo.

A ak sa to menilo, tak prevažne, žiaľ, k horšiemu. Dnes sa často stretávam s akýmsi návratom – „robme to takto, už sme to tu pred rokmi mali a bolo to lepšie ako to, čo sme vymysleli neskôr“.

To znamená, že v systéme ochrany takýchto detí detí fungujú zle formálne aj neformálne pravidlá a ešte k tomu je väčšina ľudí pracujúca v systéme zle motivovaná aj pripravená. Čo sa s tým dá potom robiť?

Keby tu všetky zložky, sociálnoprávna ochrana, psychológovia, sudcovia, spolu aspoň elementárne komunikovali a hľadali v istej pokore najlepšie riešenie pre dieťa, tak sa hneď posunieme o kúsok vpred.

Obeťou tejto nekomunikácie sú však tí najbezbrannejší, deti rozvádzajúcich sa rodičov, deti bez rodičov, seniori, chorí, postihnutí. Prepadajú nám sitom zákona, nariadenia a pokynu a my za tým už nie sme schopní vidieť príbeh, individualitu.

Poviem to celkom jednoducho: tomuto systému chýba ľudskosť. 

Martin Hanus - hanus@postoj.sk

Foto: Andrej Lojan

Konzervatívny denník

https://www.postoj.sk/22154/v-cistom-dni-vladne-strach

 

Vyhľadávanie

© 2009 Všetky práva vyhradené.