Spoločnosť pre sociálnu integráciu v SR

Návrat k „Návratu pedagogiky do detských domovov“ - recenzia.

12.04.2018 18:48

Úvahy a inšpirácie Vaska Kusina nad kolektívnou monografiou                              doc. PhDr. Antonína  Kozoňa, PhD. 

Klikni na stiahnutie: Recenzia od prof. PhDr. V. Kusina, DrSc. MaS č.1, 2018.pdf 

Nad zložitou problematikou výchovy a vzdelávania,  predovšetkým najmladšej populácie v našich (domácich) podmienkach -  rámcovaných a niekedy až „oplotených“ globalizáciou, jej hmlistými pravidlami, ale aj neskrotným, nesprávne chápaným liberalizmom, absolutizujúcim  slobodu bez zodpovednosti ako najväčší a najželanejší dar demokracie – sa v tvorivom a kritickom duchu „nahlas“ zamýšľa kvalifikovaný, inštitútom konferencie stmelený tím odborníkov z oblasti edukačných vied, psychológie, filozofie,  ale aj  sociológie a historiografie.

Prednosťou tohto, svojim spôsobom prvého „samitu“ pedagógov a pedagogickej problematike blízkych a oddaných odborníkov, je symbióza teórie a praxe, teoretických  reflexií a prakticko-aplikačných aktivít, prezentovaných účastníkmi  konferencie.

„Duchovným otcom“ myšlienky oslobodiť  výchovu a vzdelávanie mladej a najmladšej  populácie (existujúcej vo výchovných zariadeniach v SR) z rúk subjektov, presadzujúcich „modernizáciu“, „transformáciu,“ „efektivitu“ reformných krokov  - je kvalifikovaný pedagóg doc. PhDr. Antonín Kozoň, PhD.

Úloha, ktorej podriadil ducha konferencie, nebola ľahká, ba priam - z pozície „edukačných skeptikov“ -  nezvládnuteľná;  V podstate to bola dvojjediná úloha:

1. „oslobodiť sa“ z pod biča nositeľov „inovácií“, v znamení ktorých sa prezentuje metodológia „edukačného redukcionizmu“;

2. sprístupniť a aktualizovať dejinami overenú funkcia výchovno-vzdelávacieho prístupu k „objektu“ v detských-výchovných zariadeniach, ktoré sú vo svojej funkcii ohrozené a už dnes sa badateľne minimalizujú   v prospech  pragmatickej „stratégie“ priorizovať nediferencovanú,  „paušálnu“ starostlivosť o zverencoch – detí a mládež - z opustených  rodín,  žijúcich v sociálnych zariadeniach, resp. v detských domovoch.

V centre pozornosti účastníkov konferencie boli teda otázky/problémy zhodnotiť „inštitucionálne zásahy“ do výsostne špecifickej, na profesionalitu náročnej  edukačnej oblasti. Svojvoľné, na verejnosti (laickej, no predovšetkým profesijnej) neprediskutovaná problematika kompetencií v určovaní metodických, organizačných,  ale aj špeciálnych  teoreticko-metodologických prístupov k otázkam stratégie v oblasti výchovy a výchovy a vzdelávania detí a mládeže z opustených a iných foriem  zaniknutých rodín v detskom mestečku a v sociálnych zariadeniach, zdá sa, že zanechala stopy kontraproduktívnej povahy.

Inými slovami, premrštený inštitucionalizovaný prístup k otázkam edukácie v tak zložitých domácich, ako aj v medzinárodných situáciách (v oblasti starostlivosti o opustené detí a mládež, o fungovaní  detských domovov a sociálnych zariadení bez možnosti kompetentného, dôsledného, na kontrolu pripraveného systému) nezanechal očakávaný efekt. Nezodpovedal kritériám, určeným pre výchovu a starostlivosť svojich „klientov“ – detí z opustených, nestabilných, rozvrátených rodín: nezodpovedal z hľadiska efektivity v oblasti výchovy; nezodpovedal ani kritériám kladeným na proces socializácie a už vôbec nemohol zodpovedať kritériám humanizácie; teda kritériám súvisiacim s požiadavkou ochrany ľudskej dôstojnosti mladistvých osôb.

Najmä v súvislosti s emocionálnym prístupom má klasický edukačný potenciál perspektívu uľahčovať pobyt v zariadeniach tých maloletých a mladistvých, ktorí z nevlastnej viny, resp. pričinenia sa v  takýchto zariadeniach ocitli. Ten však  do značnej miery absentoval, najmä po transformácii detských domovov, v rámci ktorej došlo k presunom – bola zredukovaná výchovná činnosť, nakoľko kompetencie nad detskými zariadeniami prevzalo ministerstvo sociálnych veci a rodiny. Touto transformáciou  a zmenou kompetencií bol  kladený zvýšený dôraz na starostlivosť (povedzme zväčša materiálnu) na úkor výchovy, dokonca aj na úkor  identity detí, ktorá  je ohrozovaná priamo-úmerne zväčšujúcej sa absencie emocionálnej zložky vo výchovnom procese. Otázkam emocionality vo výchove a vo vzťahu k rodine, jej nukleárnej štruktúre odznelo na konferencii viacero konštruktívnych príspevkov, čo znamená, že uvedená problematika nie je v tieni  chladného „kalkulu“ - racionalizmu a pragmatizmu.

Na „neadekvátny“ prístup k otázkam významu edukačných prístupov v zariadeniach ústavnej starostlivosti kriticky poukazuje gestor konferencie doc. PhDr. A. Kozoň,  PhD., najmä v súvislosti so snahou uplatniť metodologický redukcionizmu zo strany decíznej sféry (v roku 2005), keď došlo k redukcii výchovy na starostlivosť bez výchovy. „V ústavných podmienkach náhradnej starostlivosti je potrebné popri starostlivosti aj priestor pre rodinnú  výchovu, čo znamená návrat k tradičnej  rodinnej, nukleárneho typu fungujúcej rodiny...“ Turbulencie ktoré sa odohrávajú v oblasti výchovy všeobecne, a zvlášť v sociálnych zariadeniach a v detských ústavoch, nemôžu mať cieľavedomý charakter; nemôžu slúžiť „konštruktívnej stratégií“. Rovnako pluralita rôznych foriem v tejto oblasti síce zdanlivo  korešponduje so „slobodou“, avšak so slobodou bez zodpovednosti; skôr naopak: poskytuje „neohraničené“ alternatívy s neohraničenými princípmi a hodnotami, čiže s chaotickým, živelnosť podporujúcim prístupom k otázkam, ktoré konferencia reflektuje.

Nie náhodou predmetom pozornosti na (nami reflektovanej) konferencii boli aj otázky  „krízy vo výchove“, dnes už s planetárnou dimenziou, ktorú reflektoval aj  Rímsky klub v jednej zo svojich  Správach“ z roku  1991: „Je nevyhnutné si uvedomiť, že  výchovné systémy, školy a univerzity sú iba čiastka toho, toho, čo nazývame výchovou, a že rodina, profesijné prostredie a veľa ďalších spoločenských faktorov dotvára v rozličnej miere celistvosť pojmu výchova. Kríza vo výchove je podstatnou zložkou svetovej problematiky.“

Dnes – možno tak ako niky predtým – už vieme, že príčinou tejto krízy je o.i.  destabilizácia rodiny, jej nukleárneho typu a štruktúry. „Pozadím“ tohoto najmenej želateľného sociálneho javu je vzmáhajúca sa „sloboda“ v oblasti spolunažívania muža a ženy, pričom  ich „produkt“ – detí sú v perspektíve svojej existencie odkázané na odcudzené inštitucionálne „ústavné zariadenia“. Povedané hlasom cynika – sú akoby nechceným produktom, „externality“, ktorú možno „uložiť“ do sociálnych,  inštitucionálnymi dverami ošetrených zariadení rôzneho typu, úrovne a zodpovednosti.

Ako už viackrát odznelo, v kritickom duchu bola zhodnocovaná „transformačná stratégia“ detských domovov – ich presun z rezortu ministerstva školstva pod rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá pomerne malý priestor vymedzila pre edukačnú činnosť. Okrem iného aj tak, že sa zredukoval priestor pre špecifické  edukačné prístupy a do roviny absencie boli premostené psychologicko-občianske a   etické aspekty výchovy. Tým sa vyostril spor medzi zástancami výchov ako dominujúcej oblasti v detských zariadeniach a zástancami starostlivosti, s minimálnym  priestorom pre výchovu a s tým súvisiaci vzdelávací  proces.

Oklieštenie výchovy v uvedených „neštandardných“ podmienkach má nie príliš lichotivý  dôsledok – nedostatočný priestor  pre socializáciu osobnosti detí a mládeže, absencia psychologického pôsobenia na jeho rozvoj, obmedzená  aktivita pre sociálnu komunikáciu a s tým súvisiaci proces osvojovania hodnôt, v rámci ktorých sa kultivuje inter-subjektívne prehlbovanie schopností detí v kontexte seba-rozvoja a potvrdzovanie seba samého v rámci upevňovanie vlastnej identity atď.

Aj tieto otázky boli predmetom „nahlas“ vyjadrených postojov k prednostiam, no zväčša k nedostatkom v oblasti výchovy v detských zriadeniach; bola to nahlas  vyslovovaná „revolta“ pedagogickej elity, cieľom ktorej bolo oživiť – v zmysle priority - zmysel a význam výchovy, jej špecifického poslania kultivovať osobnosť a individuálnu svojbytnosť detí v podmienkach s  väčšou  mierou  odcudzenia,  ako  v podmienkach   rodinnej        výchovy,   symbolizujúcej   nehu, lásku, ale aj starostlivosť o najväčšiu hodnotu - o hodnotu budúcnosti, subjektom ktorej sú naše deti; detí – v terminológii demografie - budúcich   aktérov   dejín   našej   spoločnosti.   Dôraz,   kladený  na  fenomén  výchovy, na kontinuitu „minulosti“ a tvorivej aplikácie jej pozitívnych „prvkov“ na  systém dnešnej výchovy, napokon vyústil (čo v duchu prognostického  predstihu vyjadril aj „otec„ tohoto veľkolepého podujatia doc. PhDr. Tóno Kozoň, PhD.,) do výzvy „Vrátiť pedagogiku“ na miesta, kde patrí a dať jej priestor imanentný jej významu, funkčnosti a neodškriepiteľnej nevyhnutnosti existovať v civilizovanom, kultúrnom a demokratickom svete – vo svete hoc aj takom malom, akým je naša krajina.

Nebola nepovšimnutá – neaktualizovaná aj problematika súvisiaca s činnosťou diagnostických ústavov, ich význam pre detské domovy a iné formy sociálnych zariadení, ktoré – z málo známych dôvodov – boli zrušené, a nahradené „diagnostickými skupinami, majúce svoje zakotvenie v samotných detských domovoch.

V dôsledku toho ostal malý priestor pre „objektívne kritériá, zdôvodňujúce dané zistenia o existujúcich problémoch, o atmosfére atď. A teda o ich  kvalite, nakoľko neexistoval tzv. „gnozeologický odstup“ od poznávaného objektu, umožňujúceho pravdivo, objektívne identifikovať jeho povahu, stav, kvalitu. Prirodzene v pojme  „objekt poznávania“ identifikujeme život detí  detských domovoch a v zariadeniach rozličného typu.

Rovnako nebola povšimnutá problematika voľného času, produktívne využívaného v podmienkach detských domovov, napríklad na výchovu ku kreativite, na jej rozvoj v podmienkach nie celkom kreativitu podporujúcich. Premrštená inštitucionalizácia, presiaknutá byrokraciou a normotvorným, no „bezduchým“ prístupom k deťom, niekedy  až samoúčelne fungujúcim, nie vždy vytvára priestor pre rozvoj kreativity, aj keby voľný čas sa mal donekonečna rozpínať, resp. aj keby stratil svoje určenie  „ireverzibility“.       

Do množstva podnetných, kreatívnych, zavše aj v duchu sociálneho idealizmu  vyrieknutých názorov vstúpila podnetná, inšpirujúca myšlienka (takmer už ako koncepcia) o potrebe a význame problematiku výchovy reflektovať aj z pozície teologických reflexií výchovy, umožňujúcich sebareflexiu detí  z pozície  fenoménu „svätosti“, nabádajúcej konať dobro. Povedané inými slovami, metodológia obohatená o prvky spirituality nemôže byť neaktualizovaná, nakoľko jej prostredníctvom sa človek stáva ľudskou bytosťou, no nie zvieraťom.

Až symbolicky tento „krst konferencie“ zaznel ako finalita, skĺbená v názorovej jednote, vyjadrenej potrebou – takmer na úrovní kategorického  imperatívu - vrátiť pedagogike jej „posvätné poslanie.“

Možno aj pre toto poslanie je potrebné oživovať ideou návratu aj tak, že sa  aj my k nej budeme vracať. Táto idea Návratu k „návrate pedagogiky do sveta, z ktorého vzišla a do ktorého opäť patrí,  má sprevádzať edukačne  činných  osobností  každý okamih,  bez „rozvrhu hodín“.

Prof.  PhDr. Vasko Kusin, DrSc.

 

Späť

Vyhľadávanie

© 2009 Všetky práva vyhradené.